PROGRAM PRE TRVALÉ UDRŽANIE ZDRAVÉHO ZRAKU
Hoci medicína urobila za posledných sto rokov neuveriteľné pokroky a vie vyliečiť choroby, o ktorých to pred pár rokmi ešte nikto nepredpokladal, existuje oblasť, kde si väčšina lekárov nevie rady a vlastne sa ani o skutočnú liečbu nepokúša - naše oči.
Je samozrejme pravda, že vám lekári vo väčšine prípadov pomôžu vidieť ostro - tým, že vám predpíšu okuliare, ktoré potom budete postupne meniť za silnejšie, ako sa váš zrak bude zhoršovať.
Pritom už pred sto rokmi objavil americký očný lekár William Bates, že očné svaly možno veľmi ľahko trénovať a spolu s prácou na psychike tak dosiahnuť významné zlepšenie zraku. Jeho metóda, od tej doby vylepšená a rozšírená radom jeho nasledovníkov, už vo svete pomohla desaťtisícom ľudí.
Ak aj vy patríte medzi osoby, ktoré sa nechcú zmieriť so stavom svojho zraku, a veríte, že treba aj bez okuliarov možno vidieť lepšie a jasnejšie, ste na správnej (internetovej) adrese. Nájdete tu nielen informácie o tom, ako oči fungujú, aké sú príčiny vzniku očných vád a chorôb a možnosti ich liečby, ale aj tipy na cvičenie zraku, osvedčené pomôcky a potravinové doplnky, ktoré vám môžu pomôcť vo vašom úsilí získať a udržať si zdravý a fungujúci zrak.
Anatómia oka
Oko je najdôležitejším zmyslovým orgánom nášho tela - umožňuje nám totiž prijímať viac ako 90% informácií o okolitom svete. Pretože však zároveň ide o akési predĺženie mozgu (najdôležitejšia časť oka, sietnice, vzniká priamo vychlípením mozgového tkaniva), je proces videnia úzko prepojený s naším vedomím, myslením a emóciami.
Aby sme mohli dobre pochopiť, ako funguje proces videnia a ako vznikajú jednotlivé očné chyby a choroby, je v prvom rade potrebné poznať anatómiu a fyziológiu tohto orgánu.
Oko je tvorené očný buľvou (bulbus oculi), ktorá je uložená v očnicu na tukovom vankúši. V ňom sa tiež môže za pomoci očných svalov otáčať. Proti poškodeniu zvonku je chránená viečkami, riasami, ale aj slzami, ktoré sú produkované slznú žľazou.
Stenu tejto očnej gule tvoria tri vrstvy: ektoparazitom väzivové, ktorá vytvára rohovku a bielka, stredné cievnych a vnútorné nervové, tzv sietnice. Vnútri očné buľvy je sklovec a pred ním očná šošovka.
Rohovka a bielka
Väzivové vrstva je tvorená na prednej strane z priehľadného väziva, ktorému hovoríme rohovka (cornea). Nemá vlastné cievne zásobenie, jej výživu, zvlhčovanie a odvod toxických metabolických splodín preto sprostredkovávajú slzy. Pre dobrú kondíciu rohovky je preto veľmi dôležité časté žmurkanie, pri ktorom sa slzy uvoľňujú. Rohovka má tiež jednu dôležitú funkciu: spolu s očnou šošovkou sa podieľa na lome svetelných lúčov, ktorý je nutný pre správne zaostrenie.
Belimo (sclera) tvoria zvyšok povrchu očnej gule. Je tvorená nepriehľadným väzivom, do ktorého sa upínajú okohybné svaly.
Cievovka a dúhovka
Prostredná vrstva očnej gule je v zadnej časti oka tvorená cievnatkou (choroidea), ktorá obsahuje veľké množstvo ciev a pigmentových buniek. Vpredu prechádza v riasnatételiesko (corpus ciliare), v ktorom je uložené hladké svalstvo. Na neho je potom pomocou vlákien zavesená očná šošovka.
Pokračovaním vráskovcového telieska je dúhovka (iris), v ktorej sú uložené pigmentové bunky. Práve tie potom vytvárajú charakteristické sfarbenie našich očí: ak je ich málo, dúhovka sa javí ako modrá, pri väčšom množstve potom zelená, hnedá až takmer čierna (tá sa ale u belochov sa nevyskytuje). Pokiaľ však pigment úplne chýba, napr u albínov, presvitá zvnútra cievovka a oči sa javia ako červené. Farba očí sa môže tiež do určitej miery meniť - ak je dúhovka málo prekrvená, napríklad pri chorobe alebo po prebdenej noci, viditeľne zosvetlí.
Dúhovka zároveň vypovedá mnohé o našich telesných i duševných procesoch - pomocou tzv irisdiagnostiky sa z nej dá vyčítať množstvo informácií o našom zdravotnom stave. Americký psychológ Deny Jackson zase štúdiom zväčšených fotografií dúhovky vytvoril novú typológiu osobnosti.
Uprostred dúhovky sa nachádza otvor, tzv zrenice (pupila), ktorého veľkosť sa pomocou dvoch svalových systémov nezávislých na našej vôli môže meniť a tým regulovať množstvo svetla prechádzajúceho dovnútra oka. Zmena šírky zreníc pritom môže nastať ako vplyvom svetelných podmienok (jasné svetlo vyvolá ich stiahnutie), ale takisto aj intenzívnych emócií. Je napríklad známe, že zamilovaným ľuďom sa pri pohľade na objekt ich túžby zreničky rozširujú.
Sietnice
Nervová vrstva, ktorá zvnútra pokrýva celú očnú guľu, sa nazýva sietnica (retina). Ako už sme spomenuli, vzniká ako výchlipka mozgu v podobe očného pohárika, a v závislosti od nej potom vznikajú všetky ostatné časti očnej gule. Vnútromaternicové život je však na vznik zložité štruktúry sietnice príliš krátky, a jej vývoj je tak dokončený ešte v priebehu prvého roka života dieťaťa. Niektoré výskumy pritom naznačujú, že dôležitú úlohu pritom zohráva dostatočná vizuálnej stimulácie. Bábätká, ktorá nemala dostatok zrakových podnetov, môžu mať štruktúru sietnice mierne odlišnú.
Samotná sietnice má niekoľko vrstiev. Prvý z nich obsahuje pigmentové bunky, za ňou nasleduje vrstva tzv svetlocitlivých buniek, teda tyčiniek a čapíkov, potom vrstva bipolárnych nervových buniek a najhlbšie vrstva tzv buniek gangliových, ktorých výbežky spolu vytvárajú zrakový nerv.
Tyčinky sú bunky, ktoré sa uplatňujú predovšetkým za šera - umožňujú totiž čiernobiele videnie. Obsahujú pigment rodopsinu, ktorý sa pri dopade svetla rozkladá. Pri tom vzniká elektrický impulz, ktorý je optickým nervom vedený do mozgu. V tme sa potom rodopsinu opäť regeneruje. Pre jeho tvorbu je pritom nevyhnutný predovšetkým vitamín A - ak ho má človek nedostatok, začína trpieť šeroslepotou, za plného svetla nie je však jeho schopnosť videnia narušená.
Pri dostatku svetla sa totiž uplatňuje farebné videnie, ktoré zaisťujú tzv čapíky. Tie obsahujú tri rôzne pigmenty a vďaka tomu sú citlivé na rôzne farby svetla - na modrú, zelenú a červenú. Ak na našu sietnicu dopadá svetlo jednej z týchto farieb, je dráždený iba jeden druh čapíkov. Pri dopade iných odtieňov sú dráždené čapíky dva. Napríklad, ak sú rovnako dráždené čapíky zelenej a červenej, náš mozog vidí žltú farbu. Pokiaľ ale tie červené podráždite o polovicu viac, mozog zaznamená oranžovú. Rovnomerným dráždením všetkých troch druhov čapíkov potom vzniká biela.
Svetlocitlivé bunky však na sietnici nie sú rozložené rovnomerne. Vôbec žiadne napríklad nie sú v tzv slepej škvrne v zadnej časti oka, v mieste výstupu zrakového nervu. Najhustejšia výskyt čapíkov (tyčinky tu úplne chýbajú) je naopak asi 4 mm od tohto bodu, v tzv žltej škvrne (macula). Ak na toto miesto dopadnú svetelné lúče, vidíme najostrejšie. Pri dlhodobom zaostrovanie na jeden bod, napríklad pri čítaní, sledovaní televízie či prácu na počítači, dochádza však k preťažovaniu žltej škvrny, ktoré sa s vekom ďalej zhoršuje, až môže prerásť v tzv maculární degeneráciu a skončiť až slepotou.
Najviac tyčiniek sa nachádza v okrajových častiach sietnice.
Šošovka
Šošovka (lens), ktorá nám umožňuje vidieť ostro predmety v rôznej vzdialenosti, je tvarom podobná rovnomennej strukoviny. Nachádza sa za dúhovkou, kde je vláknami zavesená na riasnatej teliesko. Za normálnych okolností má tvar, ktorý umožňuje videnie na diaľku, teda predmety vzdialené na viac než 6 m Ak chceme zaostriť na blízky predmet, dochádza k stiahnutiu tzv ciliárneho svalu a následne k akomodáciu - šošovka sa vyduje, zvýši sa lom lúčov odrazených od pozorovaného predmetu, a tie sa potom pretnú na sietnici.
Táto schopnosť akomodácie však môže byť narušená - pozeráme Ak sa na blízky predmet, šošovka sa dostatočne nezakriví, lúče sa pretnú až za sietnicou a blízky predmet vidíme rozmazane. V takomto prípade hovoríme o ďalekozrakosti, čiže hypermetropiu (ak ide o stratu pružnosti spôsobenú vekom, potom o vetchozrakosti čiže presbyopii). Ak sú naopak svaly meniace zakrivenie šošovky v určitej kŕči (či už vplyvom preťažovania očí dlhodobým zaostrovaním na blízko či z emocionálnych príčin), šošovka je trvalo vyduté. Na blízko potom vidíme dobre, pri pohľade do diaľky sa ale lúče pretnú pred sietnicou a pohľad ho rozmazaný. Hovoríme o krátkozrakosti, čiže myopii.
Tieto očné vady koriguje klasická medicína pomocou okuliarov, ktoré však problém nerieši, iba ho fixujú a umožňujú jeho ďalšie zhoršovanie. Ich náprava je však možná, a to pomocou cvikov pre tréning očných svalov (tzv. Batesová metóda) a prác na psychických problémoch, ktoré mohli príslušnú vadu spôsobiť.
Ak dochádza k zakalenie šošovky (napr. vplyvom zhoršeného odvodu toxínov), hovoríme o tzv šedom zákale (katarakta).
Sklovec
Priehľadnou rôsolovitou hmotu prepletenou priehľadnými vláknami, ktorá vypĺňa vnútro očnej gule, nazývame sklovec (corpus vitreum). Tvorí sa len v priebehu vnútromaternicového života, a ak je neskôr poškodený, nemá schopnosť regenerácie.
Očné komory
Medzi rohovkou a dúhovkou sa nachádza tzv predná očná komora, medzi dúhovkou a šošovkou potom zadná očná komora. Oba tieto priestory sú prepojené pomocou zrenice a vyplnené komorovým mokom. Táto tekutina je produkovaná řasnatým telieskom, z ktorého sa dostáva najprv do zadnej komory, potom do komory predné a odtiaľ sa vstrebáva do žilového systému. Ak je toto vstrebávanie narušené, komorový mok sa hromadí a dochádza k zvýšeniu vnútroočného tlaku. Vzniká tzv zelený zákal (glaukóm), ktorý môže končiť až slepotou.
Okohybné svaly
Na očnej guli sa upína celkom šesť svalov (štyri priame - horné, dolné, vonkajšie a vnútorné - a dva šikmé). Ich úlohou je nielen pohybovať očami, ale zároveň sú schopné meniť tvar buľvy (konkrétne predlžovať alebo skracovať predozadnú očné os) a tým sa spolu s šošovkou výrazne podieľajú na správnom zaostrovanie. Ich cieleným tréningom (napr. pomocou už spomínané Batesová metódy) je preto možné výrazne upraviť krátkozrakosť či ďalekozrakosť.
Spojivka
Táto sliznicové blana kryje vnútornú plochu očných viečok a odtiaľ prechádza na očnú guľu. Vymedzuje úzku štrbinu, tzv spojovkový vak, ktorý je naplnený slzami. Ak do spojovky vnikne infekcia, prach, alebo je podráždená nadmerným slnečným žiarením, vzniká jej zápal.
Slzné ústrojenstvo
Tento aparát produkuje tekutinu menom slzy, ktorá slúži na ochranu pred infekciou, zvlhčovanie a výžive rohovky. Slzy sú produkované nielen pri plači, ale tiež pri žmurkanie. Časté vedomé žmurkanie je preto dôležitou prevenciou radu očných ťažkostí - najmä pri dlhodobom sústredenom zaostrovanie na blízko, kedy dochádza k obmedzeniu žmurkanie mimovoľného.
Krátkozrakosť
Aj keď ešte pred dvesto rokmi bola krátkozrakosť (myopia) veľmi vzácna, dnes ide o najčastejší očnú vadu. Zatiaľ čo klasická medicína nepripúšťa možnosť jej nápravy (ak neberieme do úvahy laserové operácie), alternatívne medicínske smermi ju dokážu liečiť s pomerne vysokou úspešnosťou. Vychádzajú totiž z toho, že videnie nie je obyčajný mechanický proces, ale že úzko súvisí s naším vedomím a vnímaním seba samého i okolitého sveta.
Ako krátkozrakosť vzniká?
Na úsvite ľudskej histórie potrebovali naši predkovia dobre vidieť predovšetkým do diaľky, či už pri love či obrane. Ľudské oko je preto tejto skutočnosti dokonale prispôsobené - ak sústredene na niečo nezaostříme, je očná šošovka sploštená, takže vidíme jasne len to, čo je vzdialené viac ako 6 m
Život v dnešnej civilizácii nás však núti neustále zaostrovať na blízko - pri čítaní, práci na počítači, sledovanie televízie apod Naše oči ale nie sú také záťaži prispôsobené a vďaka tomu dochádza k preťažovaniu ciliárneho svalu, ktorý svojím stiahnutím spôsobuje vydutie očné šošovky, rovnako ako vonkajších očných svalov, ktoré sa na zaostrovanie podieľajú zmenou tvaru očnej buľvy. Postupne sa všetky tieto svalové skupiny môžu dostať do kŕče, takže šošovka zostáva trvalo vyduté a očná buľva predĺžená. Na blízko teda vidíme ostro. Pozorujeme Ak však vzdialené predmety, odrazené lúče sa pretnú pred sietnicou a výsledný obraz je rozmazaný.
V roku 1969 napríklad Dr Young zistil, že 59% detí Eskimákov trpí krátkozrakosťou, zatiaľ čo v generácii ich prakticky negramotných rodičov je touto vadou postihnuté len 5% populácie. V Japonsku sa v rokoch 1940-60, kedy prebiehala rýchly tok industrializácie, výskyt krátkozrakosti takmer strojnásobil. A v USA zasa zaznamenali prudký nárast tejto vady v období krátko po začatí televízneho vysielania.
Dnes trpí krátkozrakosťou len asi 1% batoliat (tu je to zvyčajne podmienené vrodeným zlým tvarom očnej buľvy), po začatí školskej dochádzky ale jej výskyt začína prudko stúpať - to keď detské oči, doteraz zvyknuté slobodne a voľne zaostrovať, sú zrazu dlhé hodiny nútené sústrediť pohľad do kníh a zošitov.
Krátkozrakosť a emócie
Začiatkom minulého storočia prišiel vynikajúci americký lekár William Bates prvýkrát s myšlienkou, že očné vady nemajú svoju príčinu len v mechanických faktoroch spôsobujúce zlý lom svetla, ale že sú kombináciou fyzických, emocionálnych a mentálnych reakcií na nezdravé stresujúce okolia.
Tiež moderné americké psychologické výskumy naznačujú, že krátkozrakí ľudia majú prekvapivo zhodné osobnostné charakteristiky: Väčšinou ide o osoby skôr introvertný, málo flexibilné, potláčajúce emocionálne prejavy, horšie komunikujúce s okolím, majúce nízke sebavedomie a trpí strachom z budúcnosti. Veľa im záleží na tom, ako vyzerajú v očiach ostatných.
Americký bádateľ Jakob Liberman pritom poukazuje na to, že krátkozrakosť úzko súvisí s emócií strachu. Ak je napríklad zviera ohrozené, zameriava svoju pozornosť plne na útok či únik. V tú chvíľu neregistruje vo svojom okolí zdroja potravy, ani prípadné sexuálnych partnerov. Až keď ohrozenia skončí, môže sa venovať aj týmto aspektom života. Rovnako ľudia, keď majú strach, sústreďujú svoju pozornosť a ich zmyslové vnímanie sa zužuje. Pokiaľ je ale ich život sprevádzaný trvalými obavami, ich pozornosť je trvalo sústredená. Uzatvárajú sa svojmu okoliu, ktoré vnímajú ako zdroj nebezpečenstva, rovnako ako zmyslovým vnemom. Preferujú centrálne videnie na úkor periférneho a zároveň vidí lepšie blízke predmety (to čo je v osobnej, bezpečnej vzdialenosti) ako tie vzdialené (ďaleko v nebezpečnom okolitom svete). U väčšiny ľudí možno tiež podľa J. Liberman tesne predtým, než sa u nich krátkozrakosť prejavila, vystopovať nejaký väčší stresujúci zážitok.
Krátkozrakosť je tiež spojená so strachom pozerať sa na určitú časť našej osobnosti, na to, čo nás desí, na problémy, ktoré nie sme schopní alebo ochotní riešiť. A táto neochota vidieť je potom na fyzickej rovine zákonite sprevádzaná zhoršením zraku. Pre veľký počet ľudí je preto snaha odložiť okuliare sprevádzaná množstvom nepríjemných emočných stavov.
Centrálne verzus periférne videnie
Ideme Ak k očnému lekárovi, väčšinou vyšetruje len našu schopnosť tzv centrálneho videnia, čo je aspekt vnútorného oka, ktorý analyzuje a presne skúma podrobnosti nášho sveta. Periférne videnie, na ktoré sa zrakové testy zameriavajú len zriedka, je naproti tomu aspektom, ktorý cíti svet ako celok. Rozsiahla perspektíva oku umožňuje, aby súvisle preskúmalo celú šírku zorného poľa a rozhodlo sa, čo má z neho má postúpiť do centra našej pozornosti.
Naša civilizácia sa totiž okrem iného prejavuje aj tým, že nás núti väčšinu času na niečo úsilím zaostrovať. Len minimálne naproti tomu nechávame oči voľne blúdiť. Tým dochádza k preťažovaniu žltej škvrny, čo je miesto najostrejšieho videnia, a naše sietnicovej, čiže periférne videnie, je potlačené. Dôsledkom je nielen kŕč očných svalov a následný vznik krátkozrakosti, ale tiež k postupné vyčerpanie pigmentov očných čapíkov, ktoré môže viesť až k tzv maculární degenerácii.
Ešte výraznejšie sa problém centrálneho videnia prejavuje, ak nosíme okuliare. Tie sú totiž konštruované tak, že ich predpísaná sila je koncentrovaná presne na stred oka. Tým nás tak núti pozerať sa iba centrálne, periférne videnie je prakticky vytesnené.
A pretože naše videnie úzko súvisí s naším vedomím, deje sa niečo podobné aj v našej psychickej rovine - trávime život tým, že sa koncentrujeme iba na jeden jeho aspekt a stále o niečo usilujeme. Sústredené úsilie nám ale bráni vnímať všetko, čo s cieľom nášho konania nesúvisí, a tým sa pripravujeme o možnosť vidieť svet a prežívať život v celej jeho šírke a kráse. Priekopníci tzv integrovaného, čiže zenového videnia, najmä Robert Kaplan a Jacob Liberman to označujú ako nerovnováhu medzi bytím a konaním: väčšinu času konáme, vynakladáme úsilie, aby sme niečo dosiahli, a len málo jednoducho "sme" a nechávame veci, aby voľne prichádzali k nám. Ako hovorí spomínaný J. Liberman: "Rovnako ako väčšina ľudí, aj ja som sa vždy sústredil len na jednu vec v živote. Raz to bol úspech v povolaní, zarábaní peňazí alebo nájdenie správnej partnerky. Zakaždým ale, keď som hľadal jedno, prepásol som všetko ostatné. Pripadalo mi, akoby dôležité skúsenosti - zázraky - boli vždy len to, čo som práve nehľadal. "
Terapia krátkozrakosti
Už od dôb renesancie používa klasická medicína na liečbu krátkozrakosti okuliare, s konkávnymi šošovkami, tzv rozptylkami. Tie zníži lom svetelných lúčov, ktoré sa tak pri pohľade do diaľky pretnú tam, kde majú - na sietnici. Moderná medicína k tomu navyše pridala aj možnosť zmeny lomu svetla pomocou zbrúsenie rohovky laserovou operáciou. Takáto korekcia zraku síce umožňuje ostrý pohľad do diaľky, nijako však nerieši príčinu krátkozrakosti. Dokonca naopak - tým, že podporujú kŕč očných svalov, vytvára priestor pre ďalšie zhoršovanie zraku.
Lekári pritom úplne pritom ignorujú možnosť, že krátkozrakosť ide veľmi úspešne liečiť (čo by sa napokon malo robiť aj preto, že krátkozrakí ľudia majú až 6x vyššiu pravdepodobnosť, že ochorejú šedým zákalom či maculární degeneráciou).
Priekopníkom nového pohľadu na liečbu očných vád bol začiatkom minulého storočia americký lekár Willliam Bates, na ktorého odvtedy nadväzuje celá rada lekárov a liečiteľov po celom svete. Niektorí z nich sa však ku škode svoje aj svojich pacientov zameriavajú iba na tréning očí v podobe cvičenia pre posilnenie a zlepšenie koordinácie očných svalov. Tie sú samozrejme dôležitá, sama o sebe však k vyliečeniu krátkozrakosti ani iné očné vady nevedú. Naša schopnosť videnia je totiž úzko späté s naším vedomím. A len zmena vedomia je teda tou správnou cestou k zlepšeniu zraku.
Ako sa zbaviť okuliarov
Keď nám očný lekár povie, že zle vidíme a potrebujeme okuliare, obvykle jeho slovám uveríme a prestaneme dúfať v zlepšenie. Zlepšovanie zraku je v skutočnosti dynamickým procesom znovuoživenie úsudku, vášho vnútorného vzťahu k svetu. Rozhodujúci a trvalú zmenu vo vonkajšej schopnosti vidieť môžete dosiahnuť až vtedy, keď tento vnútorný proces prežijete a spoznáte existenciu nových možností.
Prvým, najdôležitejším krokom je naučiť sa žiť bez okuliarov. Ak si túto možnosť pripustíte, najskôr sa vo vašom vnútri ozvú hlasy, ktoré budú hovoriť, že to nie je možné. Nesnažte sa ich násilím potláčať, ale naopak im načúvajte. Ako som už povedali vyššie, okuliare nám pomáhajú spoluvytvárať ochranu pred našimi strachy a pred časťou našej osobnosti, ktorú si nechceme príliš pripúšťať. Keď je zložíme a pokúsime sa existovať bez nich, stratíme ochrannú stenu a všetky tieto obavy a pochybnosti vyplávajú na povrch.
Položte si preto v pokoji tieto otázky: "Chcem naozaj zmeniť svoje videnie?" "Ako sa budem cítiť, keď túto zmenu uskutočním?" "Ako sa zmení môj život, keď budem jasne vidieť bez okuliarov?" Takmer každý, kto okuliare nosí, ucíti pri hľadaní odpovedí silný nepokoj. Snažte sa preto vypátrať, z čoho vaše obavy pramenia. Opýtajte sa svojho vnútorného Ja, čo vám chce týmito pocitmi povedať.
Ďalším krokom potom je skutočne používaní okuliarov obmedziť. Mnohí ľudia, ktorí to urobia, zisťujú podstatné zlepšenie svojej zrakovej ostrosti. Nech už totiž máte akýkoľvek počet dioptrií, pravdepodobne nosíte zrakovú pomôcku vo väčšej miere, než je skutočne potrebné. Okuliare, ktoré lekári predpisujú, sa totiž zakladajú na najhorších predpokladoch pre jasné videnie. Áno, ak riadite auto za daždivej noci, potrebujete vidieť čo najostrejšie. Pokiaľ ale napríklad čítate za optimálnych svetelných podmienok, jete, nakupujete, varíte, čistíte si zuby apod, pravdepodobne sa bez okuliarov obídete (ak je vaša krátkozrakosť naozaj vysoká, môžete si na tieto činnosti zaobstarať okuliare o niečo slabšie).
Tým, že si dáte dole okuliare, umožníte očiam, aby si znovu zvykli pozerať sa bez zrakovej pomôcky. Nie vždy to pôjde ľahko - niekedy zažijete náhly okamih úplne jasného videnia, neskôr sa vám zase bude zdať, že sú vaše oči horšie. Toto dynamické kolísanie je znamením, že sa zdravá funkcie zraku znovu nastavuje po dlhoročnom nútenie k sústavnému zostrovaniu. Uvoľnenie je prvým krokom k tomu, aby ste znovu našli jasnú schopnosť vidieť. Zrieknutie sa okuliarov je tiež predpokladom na to, aby mala nejaký efekt aj vlastné očné cvičenia - keď si totiž okuliare nasadíte, očné svaly sa znovu vráti do kŕče, ktorá krátkozrakosť spôsobuje.
Začnite tým, že budete bez okuliarov chodiť na prechádzky do prírody. Pri chôdzi dýchajte zhlboka a vôľou na nič Nezaostrujte. Nechajte obrazy, aby k vám voľne prichádzali a zisťujte iba, čo vidíte, bez toho, aby ste to hodnotili ostrosť vnímaného obrazu. Majte sa svojimi očami trpezlivosť. Zakaždým, keď sa pokúsite vidieť niečo, čo sa vám zdá nejasné, doprajte im chvíľu času, aby správne reagovali a upamatovaly sa na to, ako funguje prirodzené videnie. Budete sa diviť, ako dobre dokážete vidieť bez okuliarov. A možno tiež zistíte, že po svojej zrakovej pomôcke znovu siahate predovšetkým v situáciách, kedy sa cítite bojazlivé a neistí.
Čo ešte môžete pre svoje oči urobiť?
Okrem zmeny vedomia a snahy o vzdaní sa okuliarov máte aj rad ďalším možností, čo môžete pre svoje oči urobiť. Prvý z nich sú už spomínané očné cviky, ktorým venujeme samostatný článok. A aké sú ďalšie?
Žmurkanie
Na význam tejto činnosti prvýkrát poukázal už spomínaný William Bates, ktorý za dôležitú príčinu chronických zrakových ťažkostí označil nehybnosť očí, ku ktorej najčastejšie dochádza pri sústredenom zaostrovanie alebo v strese (nosenie okuliarov pritom túto nehybnosť ešte viac podporuje). Žmurkanie totiž nielen pomáha produkovať slzy, ktoré vyživujú rohovku a pomáhajú odstraňovať nahromadené toxíny, ale tiež uvoľňujú viečka a ich prostredníctvom celú očnú guľu. Ak sa teda cítite napätí, unavení, alebo si dáte dole okuliare, niekoľkokrát rýchlo zamrkajte.
Blúdenie očami
William Bates takisto ako prvý zistil, že zdravé oči sa oproti tým nezdravým oveľa viac uvoľnene pohybujú (predovšetkým pri pohľade do diaľky). Ako dôležitú súčasť terapie očných vád preto navrhoval stále imitovanie nepretržitého pohybu zdravých očí, napríklad pomocou blúdenia očami po okrajoch a obrysoch predmetov.
Voľné zaostrenie
Tento termín zaviedli propagátori zenového videnie a v podstate znamená nehľadať nič a vidieť všetko. Voľné zaostrenia sa dá označiť aj ako "nehodnotící" videnie, pretože je to taký spôsob pozerania sa, ktorý dáva všetkému nový význam. Nevnímate už iba tie objekty, na ktoré by ste sa zvyčajne sústredili, ale tiež "nedôležité" veci, ktoré sa obvykle ľahko prehliadnu - vrátane vás samotných ako dívajúcich sa! V podstate ide o jednu z foriem tzv zrakové meditácie.
